Počul som volanie dialav

Obliekam si prostý šat tulákov ošúchaný stovkami kilometrov a kráčam od zaprášených ludských pováh do tieňa lesov a strání. Ďaleko za chrbtom zanechávám ceruzou počmárané dosky školských lavíc i sklenné tabule výkladných skriní, po ktorých nesmelé chlapcove prsty píšu: „Marienka, mám ťa rád.“ Prede mnou sa rozprestiera lúka pofrkaná paletou farieb. Moje kanady nahlodané časom vesele pijú diamanty ranej rosy, ktoré rozospalé slnko nestačilo vysušiť. V zákutí borového lesa poskakuje skupinka ryšavých veveřičiek a nedaleko na buku vyznává lásku svojej milej koncertný majster drozd. Vchádzam pod klenbu stáročných stromov a oddávám sa tisícorokým zvukom domova našich predkov. Iba šelest lístia prezrádza kade sa prediera vietor, ten zvedavý záletník, hojdajúci kolísky mladých vtáčenic. Prechádzam popri potočku, ktorý jako strieborná stuha steká dole stenou skalného masívu. Do jeho klokotavého rytmu sa mieša trio kukučiek z neďalekej doliny. Stále viac a viac se vkrádam do královstva divých zvierat, ktoré ma pohltilo do svojich útrob. Konečne k večeru prichádzam na malú polianku, odkládam uesku a so svojou priatelkou gitarou usedám na spráchnivelý peň, aby som sa chvílu s ňou pomaznal, prv než zaznie ťahavé húúú starého vartáša výra, oznamujúce záverečnů. Akordy letiace éterom dokonale doplňajú chorál usínajúcích vtákov a ja som velmi šťastný, hoci som sám, ďaleko od kamarátov, pretože som porozumel volanie prírody, ktorá mi v podobe malinkej hviezdy ukázala cestu sem do divočiny plnej dobrodružstiev a záhad, k bystrinám zurciacim horským údolím. Šepot strapatých korun mohutných dubov mi spieva uspávanku na dobrú noc a ja si líhám do trávy medzi lúčne kvetiny prikrytý zamatovým plášťom nočnej oblohy, aby som ráno pozdravil zlatisté slnko a vydal sa na nekonečnú púť objavov, za novými tajomstvami, ktorá ma čakajů na obzore nekonečnej fantázie.

Teodor Križka – Vlk Akéla

3. místo v kategorii Próza začátečníků