Tiene

Ich tiene tadiaľto kráčali včera,

ich tiene a s nimi šľapal i môj,

kadiaľ ísť, to určiť nebolo treba,

každí z nich rozozná volanie hôr

Ich nezastavili ani blesky z neba,

mali prach v očiach, na čelách pot,

pomaly, potichu šli vedľa seba,

batohy tlačili na chrbtoch.

A ja za to, že môžem kráčať vedľa nich,

chcem vďačiť, tak hádam Bože Tebe?

Tam na osade, keď pokloním sa ohňu,

potichu sľúbim- nikdy, nikdy nezabudneme.

Martina Jurečeková – Jasenka

kategorie Poezie